Etické otázky transplantácií orgánov
Je odber orgánu z ľudského tela v súlade s medicínskou etikou?
Transplantačná medicína je v súčasnosti rozvinutý a naďalej napredujúci medicínsky odbor, vďaka ktorému je možné každoročne zachrániť tisícky ľudských životov. Už pri jej počiatočných úspechoch s 50. a 60. rokoch minulého storočia boli postupne sformulované pravidlá, ktoré definujú podmienky, za ktorých je prípustné a akceptovateľné získať životne dôležité orgány určené pre transplantácie.
Základný princíp je tzv. „dead donor rule“ – pravidlo mŕtveho darcu. Podľa neho platí, že orgány je možné odobrať výlučne až po preukázanej smrti pacienta. Toto pravidlo je vyjadrením základnej zásady lekárskej profesie, že lekár nesmie aktívne spôsobiť smrť pacienta. Výnimkou z tejto zásady nie je ani kontext transplantácie a odberu orgánov.
Lekár je etickými princípmi svojho povolania vždy viazaný konať v záujme svojho pacienta – aj keď je tým pacientom potenciálny darca orgánov. Postupy smerujúce k odberu orgánov sú vo všeobecnosti založené na predpoklade, že sú v princípe v záujme darcu orgánov, teda v súlade s jeho vyjadreným alebo predpokladaným prianím pomôcť iným ľuďom, zachrániť životy a tak „konať dobro“.
Každý občan Slovenskej republiky, ktorý je spôsobilý k právnym úkonom, má možnosť dopredu vyjadriť svoj nesúhlas s posmrtným darovaním orgánov, a to zaregistrovaním sa v registri osôb, ktoré vyjadrili počas svojho života nesúhlas s odobratím orgánov, tkanív a buniek po smrti. Tento register podľa zákona 567/2004 Z.z. spravuje Národná transplantačná organizácia. Za každého potenciálneho darcu orgánov, ktorý je neplnoletý alebo zbavený spôsobilosti k právnym úkonom, vyjadruje nesúhlas s darovaním orgánov jeho zákonný zástupca.
Je odber a transplantácia ľudského orgánu v súlade s náboženskou etikou?
Väčšina hlavných svetových náboženstiev, v rámci svojich altruistických nosných ideí a pohľadu na ľudský život ako na najvyššiu hodnotu, nenamieta proti darovaniu orgánov ani proti ich prijatiu chorým pacientom.
Autority hlavných kresťanských cirkví pozerajú na darovanie orgánov ako na skutok kresťanskej lásky – darovania seba, záchrany ľudského života. Prvú úspešnú transplantáciu v histórii katolícka tradícia pripisuje kresťanským svätcom – súrodencom sv. Damiánovi a sv. Kozmovi.
Hlava katolíckej cirkvi, sv. pápež Ján Pavol II, opakovane podporil myšlienku transplantácií orgánov ako spôsobu liečby a záchrany ľudského života, a napríklad vo svojej prednáške na Medzinárodnom transplantologickom kongrese v r. 2000 požehnal transplantačnému programu a výskumu. Darovanie orgánov vo svojom prejave označil za pravý akt bratskej lásky voči blížnemu. Túto myšlienku ďalej podporil v r. 2005 aj pápež Benedikt XVI, keď vyhlásil, že aj on so sebou nosí identifikačnú kartičku darcu orgánov. V septembri 2014 pápež František vyzval, aby sa viac ľudí stalo darcami orgánov.
Protestantské cirkvi tiež darovanie orgánov podporujú (anglikánska cirkev to dokonca vyhlásila za kresťanovu povinnosť), a rovnako aj cirkvi gréckokatolícka a pravoslávna. Mnoho ďalších kresťanských denominácií, vrátane Svedkov Jehovových, ponecháva rozhodnutie stať sa darcom orgánov na jednotlivcovi.
Judaizmus tiežvo všeobecnosti zdieľa fundamentálny princíp väčšiny veľkých svetových náboženstiev, a síce že záchrana ľudského života je najvyššou hodnotou, ktorá má byť uprednostnená pred takmer každým iným pravidlom, a darovanie orgánov podporuje. (Názory niektorých ortodoxných židovských mysliteľov sa môžu líšiť.)
Islam v súlade s princípom stanoveným v Koráne „Ktokoľvek zachráni jednému človeku život, je ako keby zachránil celé ľudstvo“, vo všeobecnosti schvaľuje a podporuje transplantácie orgánov, aj keď lokálne postoje sa môžu líšiť v jednotlivých krajinách (čo platí hlavne pre Áziu).
Hinduizmus si vysoko cení nesebecké dávanie. Fyzickú integritu mŕtveho tela nepovažuje za podmienku reinkarnácie duše a transplantácie ľudských či zvieracích častí tela sú súčasťou jeho mytológie. Hinduizmus darovanie a transplantácie orgánov vo všeobecnosti schvaľuje.
Budhistické názory na darovanie orgánov sa líšia. Konfucianizmus a šintoizmus uprednostňujú zachovanie integrity tela po smrti, a vo všeobecnosti sa k transplantáciám stavajú skôr negatívne, aj keď aj tu sa názory zástancov líšia.
Kto platí za transplantáciu orgánu?
Je eticky neprípustné, aby sa ľudské telo či jeho časti stali zdrojom finančného prospechu. Vo vyspelých štátoch, Slovensko nevynímajúc, platia prísne pravidlá zamedzujúce obchodovaniu s orgánmi a tkanivami určenými k transplantácii. V SR tieto pravidlá upravuje zákon 576/2004 Z.z. v platnom znení, ktorý o.i. v §35 ods. 6 stanovuje:
„Odber, prenos tkanív a buniek alebo transplantácia orgánov s cieľom finančného zisku alebo iného majetkového prospechu sú zakázané.“
Zákon umožňuje kompenzáciu nákladov, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti s procesom odberu orgánov, tkanív a buniek od živých darcov (napr. cestovné, ubytovanie, stravné, ušlý zisk). V prípade mŕtvych darcov je možná kompenzácia nákladov v súvislosti s transportom tela darcu z transplantačného centra do miesta pohrebu.
Chirurgický výkon, ktorým sa odoberú orgány za účelom transplantácie, je hradený zdravotnou poisťovňou darcu orgánov. Samotná transplantácia orgánu a následná starostlivosť o príjemcu je hradená zo zdravotného poistenia pacienta, ktorému bol orgán transplantovaný.
Popri úvahách o možnostiach a etických obmedzeniach záchrany ľudského života pomocou orgánu iného človeka, je zaiste legitímna aj diskusia o finančnej náročnosti transplantačného programu pre poisťovne a o celkovej záťaži pre spoločnosť. Náklady použité počas celého procesu sa poisťovni v konečnom dôsledku finančne vyplatia (menej hospitalizácií chronicky chorých pacientov, ukončenie potreby pravidelnej dialýzy...). Z hľadiska spoločnosti je neoddiskutovateľnou výhodou návrat chronicky chorých ľudí, často v produktívnom veku, do plnohodnotného pracovného i rodinného života.
Autor textu: MUDr. Eva Kušíková
Použité informačné zdroje
http://w2.vatican.va/content/john-paul-ii/en/speeches/2000/jul-sep/documents/hf_jp-ii_spe_20000829_transplants.html
http://www.medscape.com/viewarticle/741267_3
http://www.transplantation-proceedings.org/article/S0041-1345(08)00253-4/fulltext
http://www.zakonypreludi.sk/zz/2004-576
E. Kieslichová a kol.: Dárci orgánů, Maxdorf 2015