Odkiaľ pochádzajú orgány určené na transplantácie?
Orgány určené k transplantáciám na človeku pochádzajú od ľudských darcov. Darca orgánu môže byť živý alebo po smrti.
Živý darca
Zdravý dospelý človek môže darovať orgán alebo jeho časť, bez ktorého je pre neho možné ďalej žiť normálnym životom. Najčastejšie sa jedná o obličku či kostnú dreň, ale je možné takto získať i časť pečene. Žijúcemu človeku nie je prípustné odobrať celý životne dôležitý orgán, bez ktorého by umrel.
Darcovstvo orgánov od žijúceho darcu predstavuje unikátnu medicínsku a etickú dilemu. Zdravý človek riskuje svoje zdravie a život, aby zachránil život alebo významne zlepšil jeho kvalitu inému človeku. Odber orgánu od žijúceho darcu sa preto riadi prísnymi medicínskymi a etickými pravidlami a postupmi.
Mŕtvy darca
Existujú dve situácie, v ktorých je možné považovať osobu za mŕtvu; v obidvoch sa v Slovenskej republike táto osoba môže stať darcom orgánov. (Podmienky, za ktorých je možné považovať osobu za mŕtvu, ustanovuje zákon §43 zákona 576/2004 Z.z.)
V prvom prípade sa jedná o darcu po trvalej zástave dýchania a srdcovej činnosti - tzv. „darca s nebijúcim srdcom". Jednoduchšie povedané, človek je považovaný za mŕtveho, keď jeho srdce prestalo biť a nie je nádej, že sa jeho funkcia samočinne obnoví. Odber orgánov od takéhoto darcu kladie veľké organizačné nároky na celý transplantačný tím. Je totiž nevyhnutné čo najviac skrátiť časové obdobie medzi zastavením srdcovej činnosti a infúziou špeciálneho studeného roztoku do odoberaných orgánov, aby sa zachovala ich použiteľnosť pre transplantáciu.
V druhom prípade sa jedná o pacienta, u ktorého bola funkcia mozgu nenávratne zničená. Vtedy hovoríme o „smrti mozgu", prípadne o „darcovi po smrti mozgu". Mozog takéhoto človeka nenávratne stratil všetky funkcie na všetkých jeho úrovniach – od schopnosti človeka premýšľať a uvedomovať si sám seba, cez schopnosti vnímať dotyky a svoje okolie, vidieť, počuť, cítiť bolesť, až po najzákladnejšie reflexy ako sú napríklad kašeľ a dýchanie. K smrti mozgu dochádza za rôznych okolností a vyhasínanie jeho funkcií býva postupné a trvá rôzne dlho – od niekoľkých minút cez hodiny až po dni. Takýto pacient je kvôli svojmu kritickému stavu takmer vždy už nejaký čas napojený na medicínske prístroje, ktoré zabezpečujú funkciu pľúc a obeh krvi v tele. Po smrti mozgu v prípade odpojenia týchto prístrojov nastáva okamžite zastavenie dýchania a do niekoľkých minút prestáva biť aj srdce.
Pre určenie smrti mozgu je stanovený zákonný postup (zákon 576/2004 Z.z §43 ods 4; odborné usmernenie MZ 28610/2006). Aby sa vylúčila možnosť chyby, vždy sa na ňom zúčastňuje konzílium lekárov rôznych špecializácií; ich rozhodnutie musí byť jednomyseľné. Ak sa jedná o pacienta, ktorý je potenciálnym darcom orgánov, členovia tohoto konzília nesmú byť členmi tímov, ktoré následne vykonajú odber alebo transplantáciu orgánov.
Táto situácia je extrémne emočne náročná pre rodinu takéhoto pacienta: ich milovaný človek vyzerá, ako keby spal, dvíha sa mu hrudník, cítia jeho pulz, teplo jeho kože. Je pre nich niekedy veľmi ťažké pochopiť, že napriek tomu je tento pacient mŕtvy. Občas majú dokonca pocit, že kvôli možnému odberu orgánov nebolo pokračované v liečbe. Je preto nutné zdôrazniť jeden fakt: medicínske prístroje zabezpečujúce podporu životných funkcií nikdy nie sú vypnuté preto, aby bolo možné pristúpiť k odberu orgánov; sú vypnuté preto, že bola diagnostikovaná smrť pacienta, a to bez ohľadu na to, či po nej nasleduje odber orgánov alebo nie. Zákon totiž nedovoľuje v pokračovaní akýchkoľvek liečebných postupov na tele človeka po jeho smrti, s výnimkou výkonov potrebných na účely odoberania orgánov, tkanív a buniek.
Autor textu: MUDr. Eva Kušíková
Použité informačné zdroje
E. Kieslichová a kol.: Dárci orgánů, Maxdorf 2015
http://www.zakonypreludi.sk/zz/2004-576
http://www.nto.sk/legislativa.html